bundovafan

S elánom som sa pustila do piatkového finálového kola a musím povedať, že čo sa atmosféry týka, bola (prekvapivo) omnoho strhujúcejšia ako minulý týždeň. Publikum: živelné, skandujúce a ako inak plné elánu, opäť zasypalo svojich miláčikov rôznymi tvormi z plyšu. Myslím, že sa táto záľuba vyprofilovala na celkom príjemnú športovú disciplínu a po istom sprofesionalizovaní by mohla ašpirovať aj na disciplínu olympijskú. Tvorcom sa v piatok podarilo preniesť nás do rôčkov osemdesiatych. Moderátori sa, samozrejme, tiež nenechali zahanbiť a témy aj s jej časovým situovaním sa chopili s elánom im vlastným. Škoda len, že polovica osôbok stojacich okolo (použijem Pycov termín) vysunutého pracoviska ani len netuší, čo sú céčka, podobne ako netušia, čo je to Igráčik, Pedro alebo bony. Atmosfére večera určite dopomohla live kapela, živý organizmus, ktorý výrazne podporil účinkujúcich vo výkone. Predpokladám, že každý, kto chce naozaj spievať uprednostní live band pred halfplaybackom. Je na koho sa obrátiť, je s kým komunikovať a zdieľať dianie na javisku. Spev súťažiacich rovnako podporili vokalisti, takže piesne zneli plnšie a uveriteľnejšie. Myslím, že kapela je fenomén, ktorý by sa mal v Superstar uplatňovať častejšie. Čo sa týka výkonu finalistov, tak by som povedala, že bol vo všeobecnosti veľmi uspokojivý. Myslím, že je zbytočné znova strúhať poklony dvojici Cmorík – Štroffek. Mám pocit, že toto spojenie onedlho zľudovie a zlegendárnie ako Batman a Robin, či Tom a Jerry. V každom prípade však porota vyčerpáva svoj limit pozitívnych hodnotení hlavne na týchto dvoch mladých mužov. Čo je v podstate v poriadku, lebo sú naozaj skvelí, ale dobrí speváci sú tam viacerí a akosi sa na to v hodnotení pozabúda. Ako príklad uvediem Martina Krausza. Aj keď nepatrí medzi mojich TOP favoritov, tak piatkový večer zvládol podľa mňa veľmi dobre, dokonca si myslím, že z prvých piatich spievajúcich aj najlepšie (až na one, two, three...podobne ako Julo aj ja som z toho bola jemne zmätená :). No z úst poroty som na jeho adresu nepočula jediný pozitívny ohlas. Podobne dopadla Barbora, ktorú "zvozili" za to, že kopíruje pôvodného interpreta. Ale keď to porovnám s jej predchádzajúcimi výkonmi, tak to bolo to najoriginálnejšie, čo predviedla. Po prvýkrát spievala po svojom, bez striktného pridržiavania sa originálu. U Petra Bažíka sa Paľo Habera nechcel venovať tónom, ktoré mal nad rozsah. No ja by som sa im celkom rada chvíľku povenovala. Myslím, že Peťo si mohol vybrať pesničku, ktorú rozsahovo zvládne, alebo si ju mohol svojmu rozsahu prispôsobiť. Podobne ako z toho pekne a so cťou vykorčuľovali Jakub s Ivanom a Martinom. Prosto si najvyššie tóny zmodulovali, spravili si harmóniu k hlavnej melodickej linke, a tak sa s prehľadom vyhli nepríjemnostiam, ktoré so sebou vyššie polohy prinášajú. Dnes prevažne frflem, alebo skôr konfrontujem svoj názor s vyhláseniami poroty. No i napriek týmto pripomienkam som bola z piatkového finále nadšená. Eufória z Incheby presakovala až cez televízne obrazovky a atmosféra bola skutočne neskutočná. Dokonca sme sa dočkali aj niekoľkých "bezdedovských" aplauzov, a to sme ešte len v druhom kole! Od predchádzajúceho týždňa sa zlepšili minimálne tri zložky šou - styling finalistov, publikum a zvuk v telke. Takže celý honosný štáb si môže gratulovať. Už by som len rada upriamila pozornosť na vzmáhajúci sa počet žuvačiek v ústnych dutinách finalistov i poroty (myslím, že je to vhodná téma na dlhé zimné diskusie) a poprajem vám týždeň rušený len samými peknými udalosťami.